Dohoda po vojne
V júli 1944 sa v Bretton Woods v americkom štáte New Hampshire stretli delegáti 44 krajín. Chceli vytvoriť stabilnejší povojnový menový systém a neopakovať časť problémov medzivojnového obdobia. Dohodli vznik Medzinárodného menového fondu a inštitúcie, z ktorej sa neskôr vyvinula skupina Svetovej banky.
Krajiny určili kurz svojich mien voči americkému doláru a snažili sa ho držať v povolenom pásme. Parita, teda dohodnutý pevný kurz, sa pri vážnom probléme mohla zmeniť. Zahraničné centrálne banky a ďalšie menové úrady mohli doláre vymeniť za zlato pri cene 35 dolárov za trójsku uncu. Jedna trójska unca je približne 31,1 gramu. Bežný americký držiteľ rovnaké právo nemal.
Prečo systém potreboval doláre aj dôveru v zlato
Obnova svetového obchodu potrebovala doláre, ktoré sa dali použiť na zahraničné platby a držať ako rezervu. Čím viac dolárov však bolo mimo USA, tým viac ich mohli zahraničné centrálne banky žiadať vymeniť za obmedzené americké zlato. Systém preto potreboval naraz dostatok dolárov aj dôveru, že zostanú zameniteľné.
V roku 1958 sa odstránila veľká časť obmedzení výmeny mien pri bežných zahraničných platbách a systém sa stal plne funkčným. Počas 60. rokov USA posielali do zahraničia čoraz viac dolárov. Rástla aj inflácia a obavy o dostatok zlata. Opatrenia na obranu pevnej ceny zlata problém iba odkladali. Potreby americkej ekonomiky sa čoraz viac dostávali do konfliktu s medzinárodnou úlohou dolára.
- národné meny mali dohodnutý kurz voči doláru
- dolár bol pre zahraničné centrálne banky zameniteľný za zlato
- IMF pomáhal krajinám, ktorým dočasne chýbali peniaze na zahraničné platby
- pevné kurzy sa pri vážnej nerovnováhe mohli upraviť
Rok 1971 a prechod k plávajúcim kurzom
V auguste 1971 prezident Richard Nixon zastavil výmenu dolárov za zlato pre zahraničné centrálne banky. Dolár nezmizol, ale zmenilo sa jeho hlavné medzinárodné pravidlo. Pokus dohodnúť nové pevné kurzy dlho nevydržal. V roku 1973 nechali veľké ekonomiky svoje meny vo väčšej miere voľne meniť podľa trhu.
Dnešná fiat mena preto nie je potvrdením na pevné množstvo zlata. Centrálna banka vydáva bankovky a bankové rezervy. Komerčné banky vytvárajú väčšinu vkladov pri poskytovaní úverov. Menová politika ovplyvňuje úroky a dostupnosť financovania. Mnohé výmenné kurzy určuje trh, hoci niektoré štáty ich naďalej pevne viažu alebo riadia.
Na čom stojí fiat mena a akú alternatívu ponúka Bitcoin
Slovo fiat neznamená, že menu drží pri živote iba príkaz zákona. Ľudia v nej platia dane a zmluvné dlhy, dostávajú príjmy a uvádzajú ceny. Podporuje ju veľká sieť používateľov, platobné systémy a dôvera v inštitúcie. Dôležité je aj očakávanie, že centrálna banka bude chrániť stabilitu meny. Táto dôvera môže byť silná, ale môže aj zlyhať.
Bitcoin má vopred obmedzený plán vydávania a umožňuje globálne vyrovnanie bez sľubu výmeny za zlato. Nemá však centrálny orgán, ktorý by stabilizoval jeho kúpnu silu, poskytol núdzový úver alebo vrátil platnú transakciu. Pri porovnaní preto treba hovoriť o pravidlách a nevýhodách oboch systémov. Ani jeden automaticky nerieši každý problém toho druhého.