Neexistuje jeden okamih vynálezu
Švédska Riksbank vznikla v roku 1668 po páde Stockholms Banco a označuje sa za najstaršiu centrálnu banku. Bank of England bola založená v roku 1694 najmä preto, aby pomohla financovať vládu. Ani jedna z nich však na začiatku nerobila všetko, čo od centrálnej banky očakávame dnes.
Iné krajiny sa k centrálnej banke dopracovali odlišne. Niekde sa ňou stala banka s osobitným právom vydávať bankovky. Inde sa vyvinula zo štátnej pokladnice alebo z potreby koordinovať komerčné banky. Federálny rezervný systém v USA vznikol na základe zákona z roku 1913 po opakovaných bankových panikách. Jeho dvanásť regionálnych bánk začalo fungovať v roku 1914.
Funkcie sa pridávali postupne
Centrálna banka môže vydávať hotovosť a viesť účty komerčným bankám aj vláde. Banky na týchto účtoch držia rezervy, ktoré používajú na konečné vyrovnanie vzájomných platieb. Centrálna banka môže tiež ovplyvňovať krátkodobé úroky, dohliadať na banky a chrániť stabilitu systému. Presné právomoci sa však v jednotlivých krajinách líšia.
Výhradné právo vydávať bankovky často prišlo až neskôr, nie v deň založenia banky. Menili sa aj hlavné ciele. Najprv mohlo ísť o financovanie vojny alebo vlády, neskôr o stabilitu meny, bánk, cien či zamestnanosti. Pojem centrálna banka preto neoznačuje jeden úplne rovnaký model pre celý svet.
- emitent hotovosti a bankových rezerv
- banka vlády a zúčtovacie centrum bánk
- vykonávateľ menovej politiky
- v niektorých systémoch aj dohľad a veriteľ poslednej inštancie
Prečo centralizovať a čo sa tým riskuje
Spoločné zúčtovacie centrum zjednodušuje platby medzi bankami. Namiesto vyrovnávania každého dlhu osobitne sa vypočíta výsledná suma. Počas paniky môže centrálna banka požičať bankám rýchlo dostupné peniaze proti zábezpeke, teda majetku poskytnutému ako istota. Vtedy plní úlohu veriteľa poslednej inštancie. Môže tak zabrániť, aby aj zdravé banky museli narýchlo predávať majetok za nízke ceny.
Veľká moc v jednom centre však prináša riziká. Centrálna banka môže urobiť chybu, podľahnúť politickému tlaku alebo svojimi rozhodnutiami pomôcť niektorým skupinám viac než iným. Vzniká aj morálny hazard: banka môže riskovať viac, ak očakáva záchranu. Moc sa preto obmedzuje zákonným mandátom, verejným vysvetľovaním rozhodnutí a kontrolou. Ani tak však menová politika nie je čisto technická a bez následkov.
Bitcoin nemá centrálnu banku
Bitcoin nemá inštitúciu, ktorá by podľa stavu ekonomiky zmenila plán vydávania nových jednotiek alebo určovala základnú úrokovú sadzbu. Nemá ani centrálne rezervy pre banky. Pravidlá kontrolujú uzly a zmena začne platiť iba pre tých, ktorí používajú kompatibilný softvér. Jedno centrum tak nemôže samo rozhodnúť o menovej politike Bitcoinu.
Táto vlastnosť má aj druhú stranu. Bitcoinová sieť nezachráni platobne neschopnú burzu, nevráti chybne odoslanú transakciu a neposkytne núdzový úver. Bitcoin rieši vydávanie jednotiek a konečné vyrovnanie inak než centrálna banka. Automaticky však nenahrádza úvery, riešenie kríz ani ochranu spotrebiteľov.